reklama

O Sile prítomného okamihu

Ak by som mal odporučiť jednu jedinú psychologickú či duchovnú knihu, ktorá má najväčší potenciál zmeniť čitateľovi život spomedzi kníh, ktoré som čítal, bola by to kniha Sila prítomného okamihu od Eckharta Tolleho.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

Rád by som sa podelil o jej krátku “ochutnávku”, doplnenú o môj praktický pohľad na jej využitie v niekoľkých oblastiach každodenného života.

Kniha sa v podstate zaoberá problematikou ľudskej mysle ako základného a jediného problému každého človeka. Aby sme sa zorientovali, je potrebné rozumieť dvom základným pojmom: myseľ a ego. Moju myseľ môžem veľmi zjednodušene zadefinovať ako tú súčasť mojej osoby, ktorá rozmýšľa. Občas rozmýšľame slobodne a konštruktívne, napríklad pri práci, učení či riešení praktických problémov. Avšak čo robí naša myseľ po zvyšok nášho času? Rozmýšľa tiež, ale už nie tak konštruktívne.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Meditácia je v podstate činnosť, pri ktorej má človek za jediný cieľ nerozmýšľať, prípadne svoje myšlienky iba nechať slobodne plynúť bez toho, aby sa im akokoľvek viac venoval, prežíval a analyzoval ich. Fakt, že pre väčšinu ľudí je takáto činnosť priam nepredstaviteľná (alebo si ju predstavujú napríklad v podobe totálnej nudy, ba priam utrpenia), iba vypovedá o tom, ako veľmi sa ľudia stotožňujú so svojou mysľou. Podobne ako Descartes si myslia, že myslia, teda sú. Mnoho ľudí si naozaj nevie predstaviť, že by pár minút nemali myslieť na nič. Lenže človek nie je svojou mysľou. Myseľ je iba jedným z jeho nástrojov a iba jedným zo zdrojov jeho poznávania sveta. Problémom je, že my všetci sme sa s ňou identifikovali, akoby bola nami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O egu toho netreba vysvetľovať veľa - vaše ego je tým, čím si myslíte, že ste. Je to vaša identita, ktorú si so sebou nesiete po dobu tohto života a ktorého existencia sa bez ohľadu na vaše (jeho) náboženské presvedčenie skončí najneskôr vašou smrťou. Ako inak - naše ego vytvára myseľ. Keďže však ego nie je vašou skutočnou podstatou, cíti sa nepretržite ohrozené a má potrebu sa s čímsi neustále identifikovať.

Najčastejšie sa ego identifikuje s vlastníctvom, zamestaním, sociálnym postavením a uznaním, vedomosťami a vzdelaním, výzorom, zvláštnymi schopnosťami, vzťahmi, osobnou a rodinnou históriou, systémom viery, a tiež s politickými, nacionalistickými, rasovými, náboženskými a inými kolektivistickými identitami. Väčšina ľudí si v tomto zozname dokáže nájsť jedno či viac, na ktorom si ich ego zakladá svoju identitu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Myseľ neustále rozmýšľa nad minulosťou či budúcnosťou vášho ega. Základnou charakteristikou mysle totiž je, že nedokáže fungovať inak než v čase - v minulosti alebo budúcnosti, avšak nikdy nie v prítomnosti. Vaša myseľ môže neustále premýšľať o šťastnej či nešťastnej budúcnosti, a akonáhle sa táto budúcnosť stane prítomnosťou, v mysli sa nezmení vôbec nič a naďalej bude rozmýšľať nad budúcnosťou. Alebo si potom spomenie na minulosť, avšak nikdy nie na aktuálnu prítomnosť.

Naozaj sa na chvíľu zastavte a uvedomte si to - uvedomte si, nad čím ste naposledy rozmýšľali - možno i práve teraz, počas čítania tohto blogu. Nepochybne to súviselo s minulosťou či predpokladanou budúcnosťou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Myseľ má ešte jednu charakteristiku - miluje riešenie problémov. Pokiaľ sme identifikovaní so svojou mysľou - čo drvivá väčšina z nás je - pravdepodobne sme viac či menej presvedčení o tom, že život samotný je o riešení problémov. A tieto problémy si tak denne sami nevedome vytvárame, aby sme tak poskytli svojej mysli “materiál”, ktorým by sa mohla zaoberať, dôvod žiť. Občas to dospeje až k tomu, že si naše ego zakladá identitu na svojej schopnosti inteligentne riešiť problémy, alebo - v tom horšom prípade - na tom, že tie problémy proste má. Inými slovami, identifikuje sa s rolou obete.

Tak ako všetky záležitosti mysle, aj problémy existujú iba v čase - v budúcnosti či v minulosti. Môžu existovať aj v našej aktuálnej životnej situácii, v ktorej sa nachádzame v súčasnom období (napríklad v túto hodinu alebo v dnešný deň), avšak žiaden problém nikdy neexistoval a nikdy existovať nebude v prítomnom okamihu. Pritom práve prítomný okamih je to jediné, čo kedy bude existovať.

Pre mňa určite najzákladnejšia otázka celej knihy, ktorá sa v nej niekoľkokrát i opakovala, znie: “Skúste sa na chvíľu ponoriť do prítomného okamihu. Aký problém máte práve teraz?” Odpoveď vždy znie žiaden. Problémy sú ilúziou, presne tak ako minulosť a budúcnosť, v ktorej existujú. Akonáhle sa zameriame na prítomný okamih, ktorý je ako jediný skutočným, žiadne problémy v ňom prežiť nemôžu. Môže existovať iba príjemnejšia či menej príjemná situácia, ktorú práve v tejto chvíli buď príjmeme, alebo vykonáme kroky k jej zmene, avšak žiaden problém, ktorý by sme mali nejako riešiť, trápiť sa ním a nosiť si ho so sebou ako bremeno, v prítomnom okamihu jednoducho nemá žiaden význam.

Myseľ je nielen zdrojom problémov, ale aj všetkej ľudskej negativity, všetkého strachu, obáv, nenávisti, zlosti a hnevu - všetky tieto emócie vznikajú v našej mysli ako sekundárna reakcia na myšlienky, ktoré sa, ako inak, týkajú vždy a iba imaginárnej minulosti či budúcnosti. A akonáhle sa mi podarí presunúť svoju pozornosť z času na prítomnosť a rozpoznať, že moja negativita nevychádzala z prítomného okamihu, dokážem ju behom momentu rozpustiť.

Dovoľte mi vysvetliť celý tento doposiaľ popísaný princíp na pár jednoduchých príkladoch.

Jedným z dobrých ilustračných príkladov môže byť tak vážny problém, ako je strata. Radšej než o strate blízkej osoby by som sa na tomto mieste bavil o strate v širšom slova zmysle ako o strate niečoho, k čomu sme boli pripútaní. Môže to byť strata zraku, strata ruky či akákoľvek strata možnosti realizovať takú budúcnosť, akú sme si behom celého svojho doterajšieho života vysnívali - napríklad strata možnosti mať deti, zistenie, že nie som dostatočne talentovaný či inteligentný, alebo som homosexuál, alebo tak banálna strata, a predsa v našej dnešnej kultúre tak veľký “problém”, že po vstupe do manželstva stratím možnosť mať sex s inými, teda pokiaľ si budem chcieť zachovať svoju tvár. Najbolestivejšou myšlienkou, ktorá robí všetky straty tak neznesiteľnými, je tá večne prítomná myšlieka “už nikdy viac…” Už nikdy viac nezažijem to či to… veľmi smutné. 

Našťastie sa táto myšlienka týka niečoho, čo nikdy neexistovalo ani existovať nebude - teda ilúzie. Totiž samotný fakt, že práve teraz nemám deti, nemám vysnívanú prácu, nemám tradičnú rodinu alebo nesúložím s niekým iným ako mojou partnerkou, nie je nikdy taký hrozivý ako tá myšlienka, že to už inak nebude nikdy. Ale kedy bude to “nikdy”? Správne, nikdy! Vždy bude iba teraz, vždy bude len taký istý moment ako je teraz, i keď vašu myseľ bude pravdepodobne stále trápiť iba to, že “nikdy” to nebude inak, a ak jej podľahnete, nestačíte si pravdepodobne ani uvedomiť, že "ale teraz je to vlastne aj tak celkom OK.” Nikdy existuje iba v čase a strata existuje len v budúcnosti. Keď si to skutočne uvedomíme, môžeme sa slobodne rozhodnúť prestať tráviť svoj čas v budúcnosti a začať sa radšej učiť žiť tu a teraz - na mieste, kde žiadne straty neexistujú.

Osobne mi myšlienky z tejto knihy už behom pár dní výrazne stihli pomôcť v “boji” proti každodennej negativite - nespokojnosti, zlosti, hnevu a obavám. V boji v úvodzovkách preto, lebo tam, kde nechceme mať negativitu, nie je priestor pre žiaden boj. Vezmime si takú obyčajnú nespokojnosť s aktuálnym stavom, ako napríklad s autobusom, ktorý nám ušiel pred nosom a na ten ďalší si musíme počkať 15 minút. Bežné nepodstatné situácie, ktoré v nás dokážu “vyvolať” nervozitu a rozhorčenie. Vyvolať v úvodzovkách, pretože, samozrejme, nikto a nič okrem nás samých v nás nedokáže vyvolať žiadnu emóciu. Emócie nie sú reflexy na vonkajšie podnety.

Keď musím 15 minút čakať na autobus, nikdy mi v skutočnosti nejako životne nevadí, že tam na tej zastávke práve teraz stojím. Štve ma iba to, že takto isto tam budem musieť stáť ešte ďalších desať minút. Prežíjem, že mi je práve teraz povedzme zima. Moja myseľ však vytvára scenáre o imaginárnej budúcnosti, kedy mi zima bude celú štvrť hodinu - a to už je niečo iné. Lenže štvrť hodina nikdy existovať nebude - vždy bude iba taký istý okamih, ako je práve teraz. V skutočnosti, ak sa naučíte naplno sa ponoriť do prítomnosti, čas pre vás na túto chvíľu stratí význam, a určitým spôsobom aj svoju existenciu.

A čo ak kvôli tomu meškaniu autobusu zmeškám do práce? To je budúcnosť. V momente, keď do tej práce prídem o 15 minút neskôr, v tom aktuálnom momente to pre mňa žiadny problém nebude. Možno si myseľ môjho šéfa či klienta bude myslieť, že to problém je, ale pokiaľ sa ja zameriam na prítomnosť, môže mi to byť naozaj jedno. Kým totiž budem schopný prepnúť svoju pozornosť do prítomnosti, budem zároveň schopný vidieť, že žiadne problémy v skutočnosti neexistujú.

Iným príkladom môže byť, keď sa vám v izbe vypáli žiarovka. Vo všeobecnosti celkom znervozňujúca situácia, ktorá dokáže zamestnávať myseľ až po chvíľu, kedy kúpite novú a vymeníte ju. V skutočnosti ale nikdy nemáte nejaký "problém" s tým, že práve teraz musíte byť v tme - nie je to problémom dokonca ani v prípade, ak vám to v danej chvíli bráni v práci. To, čo vás skutočne znervózňuje, je, že tá žiarovka nebude svietiť ani o hodinu, a možno ani celý zajtrajší večer, ak sa vám dovtedy nepodarí kúpiť novú. A v zajtrajší večer sa zasa budete znepokojovať nad tým pozajtrajším a vytvárať si tak v sebe ďalšiu zbytočnú zlosť.

V predošlých odsekoch som hovoril o veciach, ktoré mnohých z vás netrápia - veď občasná nespokojnosť patrí k životu, tak prečo by som sa snažil s ňou “bojovať”? Ak vám nezáleží na tom, aby ste vo svojom vnútri mali poriadok od negativity, v poriadku, je to vaša voľba, i keď nie najšťastnejšia. Čo by ale každého z nás trápiť malo, je, keď kvôli našej vlastnej negativite spôsobujeme väčšie či menšie utrpenie našim najbližším a šírime ju ďalej na nich. Pretože bežná každodenná “nevinná” zlosť, ktorú v nás spôsobujú ľudia v našom najbližšom okolí, a my im ju následne dávame pocítiť a sami si tak ničíme naše vzťahy, vzniká na základe toho istého princípu. Na našich partnerov (rodičov, deti, skrátka tých najbližších) má naše ego často tie najväčšie nároky, a aj preto v nás dokážu vzbudiť negativitu skôr než ktokoľvek iný. Práve v týchto situáciách by sme sa všetci mali spýtať sami seba, či v sebe chceme voči nim pestovať negativitu a rozširovať ju i na nich. Ak nie, skúste si najbližšie položiť otázku, či vaša zlosť naozaj vychádza z prítomného okamihu, alebo iba z pomyselnej budúcnosti či minulosti. Skúste sa na chvíľu vykašľať na čas a spýtať sa sám seba: “Naozaj mám nejaký problém práve teraz, v tomto okamihu?”

PS: 

Z knihy som popísal iba jednu z hlavných tém, o ktorej si myslím, že z nej v každodennom živote môže profitovať ktokoľvek. Avšak ak niekto berie tento blog ako recenziu, mal by som pre zamedzenie prípadným “problémom" dodať, že kniha má vo všeobecnosti duchovný charakter skôr než vedecký, a tak jej forma nemusí byť úplne vhodná pre každého. Z veľkej časti pojednáva o osvietení ako o stave úplného a trvalého oslobodenia sa spod nadvlády mysle. Ja som sa len pokúsil vyjadriť, že toto oslobodenie môže byť pre začiatok kľudne aj čiastočné, a že vôbec nemusíme ašpirovať na osvietenie, aby sme sa mohli v ktorejkoľvek chvíli slobodne rozhodnúť, či vytvárať a prežívať problémy a negatívne emócie alebo nie.

Maťo Oravec

Maťo Oravec

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mimo iného veľký propagátor a ešte väčší kritik psychológie s otvorenou mysľou a záujmom o spiritualitu. Aktuálne rozbieham psychologický internetový projekt vhlave.sk. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáPsychoblogPostrehy a myšlienkyOtvárame myseľ

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu