Kde sú všetci normálni ľudia?

Autor: Maťo Oravec | 22.9.2016 o 17:56 | Karma článku: 4,05 | Prečítané:  1120x

Ja k nim nepatrím, ty tiež nie. Tak kto? Páči sa mi výrok psychológa Alfreda Adlera, že jediní normálni ľudia sú tí, ktorých nepoznáme. Čo to vlastne tá normalita teda je? A kde ju nájdeme?

Jediný problém normálnych  ľudí spočíva v tom, že tak celkom vlastne neexistujú. Všetci sme o ich existencii napriek tomu presvedčení. A to bez ohľadu na to, či sa k nim radíme aj my sami alebo nie. Vieme však, že tam mimo nás normálni ľudia určite existujú, a - čo je podstatné - je takými väčšina všetkých ľudí. Spravidla až dovtedy, kým jednotlivých jednotlivcov nezačneme spoznávať viac, do hĺbky. Vtedy začneme zisťovať, že práve oni k tejto väčšine normálnych nepatria.

Pre lepšie vysvetlenie tohto nenormálneho názoru poslúži princíp tzv. “black boxu.” Ako tak žijeme svoj život a pozeráme sa na svet a ľudí okolo seba, učíme sa im porozumieť tak, ako rozumieme sebe samému (čo v skutočnosti nie je nič moc). Keď posudzujeme svoje vlastné správanie, usudzujeme na základe obsahov svojej vlastnej mysle, na základe nášho vnútorného prežívania. Ak nie sme autisti, predpokladáme, že druhí sú tak isto ako my tiež držiteľmi akejsi mysle a akéhosi vnútorného sveta, ktorý riadi ich vonkajšie činy. Avšak do ich mysle už nevidíme. Ich vnútorný svet ostáva pre nás “black boxom”, resp. čiernou skrinkou, ktorú nemožno otvoriť a o ktorej obsahu sa môžeme iba dohadovať.

Na základe čoho hádam, čo je v tvojej čiernej skrinke? Je to jednoduché - na základe obsahu tej svojej, tvojho správania a kultúrnych predpokladov, ktoré podvedome predpokladáme u väčšiny populácie. Práve tieto kultúrne predpoklady tvoria našu predstavu o normálnom človeku. Netreba však zabúdať na to, že sú umelo vykonštruované.

Ten moment, kedy sa pri hre na normálnych a nenormálnych začneme zamotávať, príde, až si dovolíte prežívať niečo, čo podľa všeobecných kultúrnych vzorcov (iluzórnych, samozrejme) považujete za neštandardné či nežiaduce. Vtedy si “uvedomíte”, že zrovna vy k tým normálnym asi patriť nebudete. Pozeráte sa na všetkých tých ľudí okolo seba, vidíte ich povrchné správanie, no do ich čiernych skriniek nevidíte. Predpokladáte v nich ale akúsi idylickú harmóniu, normalitu a priemernosť. Keď sa však pozeráte do vnútra tej svojej, nič z toho tam nevidíte. Napokon to vyzerá tak, že väčšina ľudí si myslí, že je iná ako väčšina ľudí. 

K ilúzii normálneho človeka patrí, že robí iba normálne veci, rieši iba normálne problémy, prežíva iba normálne emócie a má len normálne myšlienky. Normálne, teda tie, ktoré nám zadefinovala naša kultúra. Narodiť sa, hrať sa, chodiť do školy a učiť sa, nájsť si partnera, vziať sa, vychovať deti, chodiť do roboty, zarábať peniaze a míňať ich - toto sú normálne témy normálneho života. Normálne myšlienky a emócie sú tie, ktoré sú s týmito témami spojené, a zároveň nie sú príliš intenzívne či znepokojujúce.

Lenže život ponúka omnoho viac. V skutočnosti každý z nás v živote zažije oveľa viac, než len normálne problémy, normálne témy a normálne pocity. Ten, kto nezažije, nežije. Žijeme vo svete, kde je všetko možné - vyberáme si z nespočetného množstva ciest, ako prežiť svoj život. A akúkoľvek cestu si vyberieme, jedno je isté - je to tá naša a je OK. Niektorí z nás sa o svojej životnej ceste dokážu porozprávať s tisícom ľudí, iní s desiatimi, ale každá cesta, každý problém, každá emócia a každá myšlienka je v poriadku, akokoľvek sa vymyká kultúrneho ideálu priemerného konzumenta.

Máte problémy, o ktorých nemôžete nikomu povedať, pretože viete, že by ich nik nepochopil? V poriadku, každý také má. Povedzte mi o nich napriek tomu a najskôr v tom momente vás môžem začať mať rád - pretože najskôr vtedy pre mňa prestanete byť black boxom a začnete byť ľuďmi.

Mnohokrát som počul, že nie som normálny. Z toho väčšinu ráz sám od seba. V tínedžerských rokoch ma to trápilo, avšak dnes som s tým zmierený. V skutočnosti sympatizujem so všetkými nenormálnymi ľuďmi - vlastne čím “nenormálnejší”, tým zaujímavejší. Keby som si mal vybrať medzi dvoma ľuďmi, s ktorými by som mal stráviť dnešný deň, a jediné, čo by som o nich vedel, je, že jeden je normálny a druhý nie, s istotou si vyberiem toho druhého. Rozhovor s ním by pre mňa určite bol inšpiratívnejší a obohacujúcejší, než rozhovor s “niekým normálnym”. V istom zmysle pre mňa byť normálnym znamená byť nevedomým a v podstate nežiť.

Vravíte, že sa už zamotávam vo svojich vlastných myšlienkach, keď najprv hovorím, že normálni ľudia neexistujú, a nakoniec skončím pri tom, že vlastne existujú, iba ja preferujem nenormálnych? Tento rozpor je podľa mňa len zdanlivý. Každý človek má vonkajšie správanie a vnútorné prežívanie. Nemôžem a ani nechcem poprieť, že existuje určitá štatistická norma v správaní či spôsobe života. Avšak v prežívaní nejestvuje žiadna. Kto svoje vnútorné prežívanie prispôsobuje nejakým normám, zákonite musí trpieť neurózou či psychosomatickou poruchou - a ak náhodou nie, určite trpí postrádaním zmyslu. 

Čo do správania a konania, existujú teda normálni, i menej normálni (a tí menej normálni - nech už v akomkoľvek smere - vás pri káve určite obohatia viac). Avšak vo vnútornom svete niet žiadnych obmedzení, žiadnych hraníc a žiadnych noriem. Tie predpokladáme vždy iba u iných - aj to iba u tých, ktorých vlastne až tak dobre nepoznáme. A tento náš predpoklad je takmer vždy mylný. Navonok sú nenormálni iba niektorí, vo vnútri sme nenormálni všetci. Minimálne všetci tí, ktorí si dovolíme prežívať. 

Niet podľa mňa väčšieho zabijáka pre "nenormálneho" človeka, ako obklopovať sa "normálnymi" ľuďmi. Obzvlášť vo vzťahu. Bol som svedkom vzťahov človeka, ktorý sa vo všetkom vymykal spoločenskej predstave o  normalite s partnerom, pre ktorého je to, čo je v našej spoločnosti oficiálne uznávané, jeho Bibliou. Ten "normálny" sa v takýchto vzťahoch často snaží presvedčiť "nenormálneho" o jeho nenormalite. Pokiaľ si ten príliš nedôveruje, pravdepodobne mu uverí. Ak sa začne jeho predstvám o živote navyše prispôsobovať, je to začiatok jeho konca. Samozrejme, nenormálny si nemusí hľadať iba nenormálnu - ale je jeho najvyššou povinnosťou voči sebe samému viesť iba taký vzťah, v ktorom sa bude jeho odlišnosť tolerovať a podporovať. A ak má zdravý vzťah k sebe, zároveň si bude udržiavať kontakt so sebe podobnými, pretože až medzi nimi môže zistiť, že s ním nić nie je v neporiadku.

Pretože normálny človek je len čiernou skrinkou, ale ľudskosť a prirodzenosť spočíva v nenormalite.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?