Dospel som k záveru, že existujú len štyri spôsoby, ako sa možno postaviť k problémom. Hoci je niekedy ťažké rozlíšiť, o ktorý sa jedná, existujú medzi nimi jasné hranice. Tieto štyri spôsoby, z ktorých posledné tri sú všetky efektívne, sú:
Únik (resp. vyhýbanie, bagatelizovanie či popieranie problému)
Riešenie (resp. odstránenie príčiny problému)
Prerámcovanie (resp. preformulovanie, cudzím výrazom tiež reframing)
Prekonanie (preskočenie či transcendencia problému)
V bežnom živote, ktorý sa snažíme prežiť plnohodnotne a správne, sa zvyčajne snažíme o to, aby sme pred problémami neunikali, ale riešili ich. Nemusím asi zdôrazňovať, aké tragické následky môže mať únik (pred problémami, pred emóciami, pred pravdou, pred životom...). Aj ak by sme nevedeli, že potláčanie emócií a únik pred nimi zákonite spôsobí, že sa jedného dňa prejavia tým najnevhodnejším spôsobom a pravdepodobne zanechajú aj stopy na našom fyzickom zdraví - aj tak intuitívne cítime, že tadiaľto cesta nevedie - a snažíme sa svoje problémy vyriešiť. Únikom môže byť čokoľvek, čo problém nerieši, a čím sa snažíme sami seba oklamať, že neexistuje. Lenže skutočne oklamať samého seba nejde. Čo je však na úniku podľa mňa najhoršie, je, ako si ukážeme neskôr, že sa často snaží zamaskovať sa za prerámcovanie alebo prekonanie problému, ktoré sú na rozdiel od neho efektívne. Preto môže byť pre každého človeka cenné naučiť sa medzi nimi rozlišovať.
Iný prístup je riešenie problému. Aby sme ho odlíšili od ďalších dvoch, oplatí sa jednou vetou zadefinovať aj tento, naoko tak banálny pojem. Ak teda chápeme problém ako nespokojnosť s určitým aktuálnym stavom mojej situácie (status quo) a vnútorný tlak k zmene tohto stavu, tak riešenie problému nie je nič iné než zmena statusu quo k mojej spokojnosti. Samozrejme, nie pri všetkých problémoch to je možné. Avšak ostatné dva prístupy možno aplikovať kedykoľvek, nech je už môj problém akýkoľvek pekelný a neriešiteľný.
Tretím a prvým skutočne zaujímavým postojom, aký možno k problémom zaujať, je jeho takzvané prerámcovanie či preformulovanie. Prerámcovanie nie je nič iné než zmena postoja voči problému. V praxi tu ide o to, začať si všímať iné aspekty situácie, než sú tie, ktoré ma pôvodne znepokojovali. V ideálnom prípade pozitívne.
O prerámcovaní som sa prvýkrát dočítal pred mnohými rokmi v knihe o NLP. Bol tam uvádzaný príklad chlapca, ktorý niekoľko hodín musel mrznúť v zime. Nepriaznivé počasie, v ktorom mu odmŕzali prsty, kým sa nemohol dostať domov, preňho logicky bolo problémom. Všetko sa však zmenilo v momente, kedy sa zahľadel do snehu a začal ho s obdivom skúmať. Hoci sneh videl už mnohokrát, nikdy sa doň nezapozeral týmto pohľadom - a zrazu sa preňho tento čarovný aspekt tohto počasia stal významnejším, než aspekt zimy a telesnej nepohody.
Od prečítania tohto príbehu robím čosi podobné podľa možností vždy, keď sa z nejakého dôvodu ocitnem vonku v daždi. Minimálne v lete. Zistil som totiź, že keď sa dažďu prestanem brániť a príjmem ho, dokážem si to doslova užívať. Prechádzam sa vtedy v daždi, celý totálne premoknútý a pritom sa z toho dokážem radovať ako blázon. Toto je banálny príklad prerámcovania - avšak ten samý princíp možno uplatniť v akejtkoľvek náročnej situácii. A ak už nejde nájsť žiadne iné pozitívum mojej životnej situácie, vždy ešte existuje jedna možnosť - niečo sa z toho naučiť. A zaujatie postoja učenia z vlastnej porážky je snáď tým najcnostnejším postojom, s akým k nej možno pristúpiť.
Priekopníkom prerámcovania bol psychológ Viktor Frankl. Frankl bol pre svoj židovský pôvod uväznený v koncentračnom tábore, z ktorého sa mu nakoniec podarilo vyslobodiť. Vo svojich knihách popisoval, že v čase, keď už nemohli väzni v koncentračnom tábore ovplyvniť zdanlivo vôbec nič, stále mali jednu poslednú slobodu. A tou bola sloboda rozhodnúť sa, aký postoj k tomu všetkému zaujmú. Popisoval, že ak zopár ľudí v tábore prežilo celé roky až do vyslobodenia, boli to práve tí, ktorí si boli tejto slobody vedomí.
Prerámcovanie je práve tým, o čo sa väčšinou snažíme v psychoterapii.
Avšak ďaleko najzaujímavejším spôsobom, ako sa "popasovať s problémom", je pre mňa to, čomu hovorím jeho prekonanie, alebo tiež preskočenie či transcendencia. Sú to moje vlastné pojmy - nič oficiálne - hoci verím, že o tejto téme už písalo mnoho autorov a existuje pre ňu snáď i mnoho pojmov. Prekonaním problému chápem uvedomenie, že tento problém v skutočnosti neexistuje a nikdy neexistoval. Menej poeticky - že môj problém vlastne nie je problémom. Pojem preskočenie používam pre vystihnutie charakteru tohto procesu - človek sa istú dobu trápi a pasuje s nejakým problémom, a zrazu sa stane niečo, v dôsledku čoho už tento problém prestane vnímať ako problém - jednoducho ho preskočí a ide ďalej - riešiac v živote iné, pravdepodobne nové témy. Racionálne zmýšľajúceho človeka to zvádza k myšlienke, že ste pred svojím problémom začali iba unikať, keďže ste ho prestali riešiť - vy ale cítite, že to tak nie je.
Transcendencia problému súvisí s osobnostným rastom, a tento súvis je asi nasledovný: dosiahli ste určitý level v osobnom rozvoji, a od toho momentu vám problém, ktorý vás v minulosti tak trápil,bude už navždy pripadať ako nedôležitý a malicherný. Inými slovami, prekonali ste ho. Kedysi tento problém reálne existoval, zožieral vám čas, energiu a náladu. Teraz však už viac nie je problémom, nie je dôležitým, nestojí ani za to, aby som mu venoval svoje myšlienky. Veci sa v realite možno vôbec nezmenili - alebo možno časom zistím, že sa zmenili len tým, že sa zmenil môj postoj k nim - ale už ma viac netrápia.
Špecifikum tohto prístupu k problémom podľa môjho názoru je, že ho nejde dosiahnuť cieľavedome, iba s cieľom prekonať problém. Táto cenná skúsenosť nastáva spravidla mimovoľne, ako vedľajší efekt osobnostného rastu. Nie je možné povedať si na základe jednej prečítanej knihy, že od zajtra začnem chápať nezmyselnosť hádok a medziľudských konfliktov, a tak odpustím partnerke, že sa nespráva vždy podľa mojich predstáv a nebudem jej to viac vyčítať. Dovtedy, kým toto poznanie reálne neuchopím - k čomu môže dôjsť iba v procese môjho osobnostného rastu - budem môcť tento problém nanajvýš riešiť, alebo sa snažiť o jeho prerámcovanie. Avšak ak si v procese vlastného osobnostného rastu naozaj plne uvedomím zbytočnosť hádok a konfliktov, potom až pre mňa tento problém prestane existovať, a ja sa budem môcť v živote posunúť ďalej.
Mohli by sme na tomto mieste teoretizovať o tom, že zo samotnej možnosti transcendencie problémov vyplýva výrok, že ľudia na určitom stupni osobnostného rastu riešia určitý typ problémov. Osobnostný rast však nie je univerzálnou cestou z bodu A do bodu B, ktorú majú všetky ľudské bytosti spoločnú, ale vedie každého človeka k inému cieľovému bodu - a teda i k inej, s týmto cieľom spojenej, múdrosti. Preto by som svoj výrok preformuloval nasledovne: ľudia s určitým poznaním riešia vždy určitý typ problémov. A my môžeme pochopiť problémy ľudí, ktorých múdrosť už sami máme, no sotva pochopíme problémy tých, ktorých poznanie a skúsenosti sú nám úplne cudzie - a z ktorých perspektívy naše problémy vlastne nie sú problémami.
K téme poznania, ako aj osobnostného rastu, sa čoskoro vrátim vo svojich ďalších psychologicko - filozofických blogoch. V tomto som predovšetkým chcel pripomenúť, že "riešenie problémov nie je ich jediným možným riešením", a predsa je dôležité vedieť rozoznať medzi deštruktívnym únikom a konštruktívnym prerámcovaním či prekonaním. Hranica medzi nimi je často tenká a rozmazaná, ale pevne daná.
