„Buď ľudí obohacuješ, alebo na nich zarábaš”

Autor: Maťo Oravec | 28.12.2015 o 17:50 | (upravené 28.12.2015 o 18:13) Karma článku: 5,53 | Prečítané:  1338x

Vždy som chcel pracovať v oblasti, v ktorej budem vidieť zmysel - iný než len generovanie peňazí, ktoré ako také zmysel nemajú. Aj preto som šiel študovať psychológiu, aby som sa nakoniec stal programátorom.

Sú povolania (nie zamestnania), ktoré sú pre spoločnosť významnejšie než iné, pretože sa zakladajú na pomoci iným a nie iba na generovaní zisku. Okrem psychológie sem samozrejme patrí zdravotníctvo, školstvo, veda a výskum či umenie - skrátka čokoľvek, čo sa robí primárne pre ľudí či planétu a nie pre peniaze.

Na konci dňa budeme aj tak stáť pred dilemou: vyšší zmysel v záujme spoločnosti, alebo peniaze a pohodlný život? Klobúk dolu pred všetkými, ktorí sa rozhodli pre tú prvú cestu. Sú to všední hrdinovia. Tej druhej skupine však absolútne nič nezazlievam, pretože ja sa do nej momentálne radím tiež. Veci nie sú čierne alebo biele a mladý človek po škole musí myslieť predovšetkým na seba a svoju budúcnosť.

Pre krátky ucelený obraz: učitelia či nezávislí vedeckí pracovníci musia často živoriť celý život, v psychológii je ten systém nastavený trochu inak. Budúci psychológ musí po skončení vysokej školy stráviť približne desať rokov absolvovaním rôznych formalít pri minimálnom príjme a maximálnych nákladoch. Až si tým všetkým prejde, môže si konečne otvoriť súkromnú prax a potom, ak bude dobrý, uživí sa. Lenže to nekrátke obdobie, pred ktoré je postavený mladý absolvent, riešiaci nezávislosť, rodinu a bývanie, mnohých jednoducho odradí. Vskutku iba málo skalných psychológov reálne túto cestu dokončí, ba vôbec začne.

Volíme si medzi vyšším ideálmi a pragmatizmom. Medzi užitočnou službou pre spoločnosť a vlastným uspokojivým životom. A prečo by sme si nemohli zvoliť oboje? Predsa aj dobrí ľudia si zaslúžia plnohodnotný život. Nežijeme už v stredoveku, aby sme museli veriť, že byť dobrým znamená obetovať svoje vlastné šťastie. Človeku sa predsa len lepšie rozdáva, keď je sám spokojný (vid úroveň služieb na Slovensku a v zahraničí). 

Napriek tomu u komunity psychológov často pozorujem vnútorné presvedčenie, že je jednoducho správne sa uskromniť, veľa a tvrdo pracovať a nečakať za to primeranú protihodnotu - veď táto práca sa  predsa robí pre druhých. U niekoľkých ľudí som sa už dokonca stretol s názorom, že ľudia vykonávajúci pomáhajúce profesie by si peniaze nemali pýtať vôbec. Človek totiž buď robí biznis a na ľuďoch zarába, alebo im pomáha, ale nikdy nie oboje. Je smutné, že takéto presvedčenie v našom diskurze akosi stále pretrváva, hoci explicitne si ho málokto uvedomuje. Čo už - asi iba tak samé od seba nevzniklo…

Nesnažím sa nikomu robiť falošné ilúzie a vravieť, že ako sociálny pracovník v neziskovke môže zarábať tisíce. Skôr sa iba snažím podnietiť k malej vlastnej sebareflexii - či náhodou aj ty nezdieľaš presvedčenie„buď ľudí obohacuješ, alebo na nich zarábaš”. Pretože ak tomu veríš, tak to tak aj určite je, a preto sa s tebou o tom nemôžem hádať. Môj malý námet na dnešné zamyslenie teda znie: naozaj neexistuje žiaden spôsob, ako konať službu spoločnosti, ktorú som vždy konať chcel, a zároveň si na tom aj dôstojne zarobiť?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?